Divný začiatok.

Air China je celkom diskutovaná téma. Ako to naozaj je sme zistili po tom, ako sme po troch mesiacoch skontrolovali objednanú letenku. Namiesto decembrového letu sme si v mailoch našli novembrový, pre nás úplne najhorší možný, termín. Vyskúšali sme komunikáciu s touto leteckou spoločnosťou a nakoniec aj samotný let. Obete boli obrovské. Tento trip znova nezačal úplne dobre, ale to nevadí. Začal pamätne.

Nakoniec to bola dobrá skúsenosť. Niečo dopadlo tak ako sme čakali, ale celkovo to bolo všetko trochu inak. Na to si už zvykli aj naši fans., ktorí s nami cestujú cez náš tulácky fb. page, kde to všetko majú online. Najviac sme sa tešili na Laos, ktorí bol nakoniec sklamaním. A naopak, Kambodža, ktorá mala byť najslabším zážitkom pre odstup a rezervovanosť Kambodžanov, bola milým prekvapením. Vietnamci sa vraj veľmi nevedia baviť a mimo veľkých miest strávia život iba zarábaním peňazí. Je to pravda. Najradšej, najľahšie a najviac ich zarábajú na turistoch.

Najmä Vietnam je turisticky dosť exponovanou krajinou. Vraj to nie je až také ako v Thajsku. My sme mali skúsenosť s Thajskom tesne po pandémii, kedy sme skončili na 5 dní v Thajskej karanténe. Nikoho nezaujímal papier, že sme zaočkovaní a prekonaní. Turistov vtedy v Thajsku bolo extrémne málo, turistický ruch dotoval štát z peňazí z poisťovní turistov v karanténach. Šikovníci. Pre nás ich aj tak bolo ažaž. Vietnam sa rozhodol, že to tak nenechá a do turistického ruchu vráža obrovské peniaze a doťahuje sa. Výsledkom sú hordy Číňancov, kopy Indov a autobusy plné belochov s pasmi od Austrálie po Španielsko.

Vo Vietname je žltá päťcípa hviezda z červenej vlajky už ako brand na tričkách a typických ryžových klobúkoch. Mne je tento symbol odporný, ale to je môj problém. Tričko som si nekúpil. Vedľa červených vlajočiek s hviezdičkou visia aj tie s kosákom a kladivom. My, ktorí si pamätáme socializmy v Európe máme trochu problém spracovať túto formu diktatúry a marketingu. Trh je a vždy bol vo Vietname voľnejší ako v súčasných západných demokraciách. Nuž ...  iný kraj, iný humbuk a tak je to správne.

Sú všade ... (zdroj: PeGe)

Laos mal byť najlacnejšou destináciou. Drahý nebol, ale človek tu za svoje peniaze dostane najmenej. Turista je chodiaca peňaženka všade na svete. Ale sú krajiny, kde z vás peniaze padajú a vás to až tak nebolí, lebo služba alebo tovar je fajn, ideálne lepšie ako doma. V Laose dostanete iba to, čo si zaplatíte. Ani úsmev navyše. Taká je naša skúsenosť, snáď má niekto inú.

Každá krajina má svoje špecifiká a pre tulákov s ruksakmi na chrbtoch to znamená pochopiť širšie súvislosti a prispôsobiť sa. Inak sa jednoducho buď nepohnete, alebo skončíte na "tour" v plnom buse a vysmiatym guide-om – sprievodcom, ktorí vás bude nadšene hnať palicou po pamiatkach, svojich šmelinách, a bratrancových reštauráciách. A to nie je nikdy ten zážitok, ktorý si chcete priniesť domov alebo na cestovateľské kino. Skúsili sme aj to, chceli sme si oddýchnuť. A bola to znova chyba, strata času aj peňazí. V týchto krajinách je extrémne ťažké vyhnúť sa turistickému priemyslu. Nakoniec sme sa naučili po Indočíne cestovať a ak to zvládnete bude to lacnejšie a lepšie ako s všade odporúčanou apkou 12go. Tá síce funguje dobre, možno lepšie ako ticket office kancelárie na turistickej ulici, ale najlepšie je sa opýtať na možnosti prepravy priamo vo Vašom homestay alebo ubytku. Lebo homestay v Ázii nie je homestay niekde na Cypre.

Cestovanie ako backpacker je vždy škola a skúsenosť. V rôznych kútoch sveta veci fungujú inak. Neexistuje jednotný návod a všade si nakoniec nájdete svoju cestu a spôsob. Veď nakoniec o tom to celé je. Okrem nových kultúr, ľudí a miest spoznáte najmä seba.

 

Odchod

Ešte 4 dni pred odletom sme boli rozhodnutí trip zrušiť. Ako som zistil neboli sme prví, ktorí sa preklepli v neprehľadnom kalendári servera, cez ktorý sme let objednávali. Samozrejme sme sa informovali na storno aj zmenu termínu. Je to vždy strata peňazí, za chyby sa platí. V našom prípade by sme prišli o 2/3 zaplatenej sumy. Bežný štandard. Pokúsil som sa kontaktovať aj priamo Air China. Cez web nevyriešite nič, ale našiel som tam aspoň kontakt na zastúpenie pre EU. Dovolal som sa do Nemecka, zdvihla mi to Čínska pracovníčka, ktorá bola doma v nemčine asi ako ja. Oveľa lepšie to nebolo ani v angličtine. Nakoniec sme sa telefonicky, rukami – nohami, dohovorili a o dva dni mi zaslala ponuku zmeny letu. Bola o pár Eur výhodnejšia ako ponuka serveru, kde som letenku objednával. Mailový kontakt Air China mi odpísal, aby som kontaktoval práve môjho predajcu, že oni nič. Nakoniec sme zbalili ruksaky, zaviezli kačice na dofku k bratovej svokre, nakúpili psom granule a natlačili krmítko v akváriu. 35 dní je dosť. Tak dlho sme ešte nikde neboli. Večer pred odletom sme pozreli na mapu, kam to vlastne ideme.

Lepeňáčik na ceste do Budapešti. Auto viete pri letisku nechať na mesiac pod 100 eur. (zdroj: PeGe)

Informácie zo stredného Vietnamu boli už pár týždňov o záplavách, zosuvoch a všakovakých hrúzach.  Živel neskrotíš, svoje plány zmeniť môžeš. Rozhodli sme sa teda, že to skúsime naopak - obísť to cez Laos a Kambodžu. V Kambodži to už s Thajskom chvíľu trelo, ale oni sa naťahujú dlhodobo. Nebookovali sme nič. Ani žiadne ubytko a ani presuny. Vybrali sme sa do sveta úplne naholo. Po poslednej neturisticko - naturistickej Indii sme nemali vôbec žiadne stresy, že by sme sa v tejto turisticky prevarenej destinačke nejako nevymotali.

Služby Air China boli prekvapením. Lietadlá bežný štandard. Nič extra, ale ani hrúza ako Finnair. Porovnal by som to s Etihatom. Jedlo nadpriemerné, personál príjemný na ceste tam aj späť. Číňanci využili situáciu, kedy viacero spoločností nelieta ponad konflikt na UA a cenami dokázali zvalcovať konkurenciu. Kvalitou idú hore každým letom. V cene sú ale aj dlhé prestupy v Pekingu. Letisko v Pekingu nie je niečo, na čo sa tešíte. Najprv vám na kontrole zoberú powerbanku, lebo nemá  „logo“ (asi mysleli štítok), ktorú vám v EU ani nevytiahnú z batoha a necháte tu akýkoľvek zapaľovač, aj elektrický aj plazmový a asi aj ten na fotke. V Budapešti aj vo Viedni s ním prejdete. Tu nie. Hoďte to do koša rovno doma. V cene letenky vraj je Air China Lounge. Salónik si treba booknuť v apke. V čase našej cesty „not  aviable“ servis. V cene letenky vraj máte aj transfer hotel. V čase našej cesty iba pri transferoch nad 9 hodín. To sme mali iba cestou naspäť ale booknuť sa mi ho nepodarilo. Mal som problém aj s check-in. Podaril sa mi až keď som z mobilu vyhodil vietnamskú sim-ku a použil 500mb dát slovenského operátora. Na transfer hotel som už nemal ani čas a ani silu.

Ak máte transfer na Pekingskom letisku v zimných mesiacoch, špeciálne cez noc, oblečte sa. Zimné gate, mikina a softshellka vám možno stačiť nebudú. My sme to tiež podcenili. Vytiahli sme z ruksaku rezervnú osúšku aspoň cez nohy a bičovali sa za to, že sme z lietadla nezobrali deky. Rovnako nečakajte na záplavu duty-free a milión stánkov s bagetami za 15 Eur. V noci bude zavretých aj tých pár, čo tam je.

Do Vietnamu Slováci víza nepotrebujú. Prekvapenie sa konalo na každom hraničnom prechode. Pracovníkov imigračného sme všade riadne poučili. Najmä pri odchode z Kambodže tomu kambodžský príslušník odmietol veriť a pregooglil si fakty v mobile. Po tom ako sa trochu hodil do pohody nás obral aspoň o 10 dollárov za chybu jeho kolegov na vstupe. Tie papieriky, ktoré tam vypisujete (imigration form) si nechajte. Aj my by sme si ich, keby nám ich nezobrali a nevrátili. 

 

Príchod do Hanoi

Popravde si ho veľmi nepamätám. Prišli sme bez meškania a to bolo pre mňa veľmi dôležité. Mal som v hlave tajný plán.

Štandardný postup turistu, je držať sa delegáta alebo sprievodcu, prípadne sadnúť do predraženého taxíka a ísť sa na hotel dať sa dohromady. S tým hotelom tak trochu počítal aj môj Eugen. Ja veľmi nie.

My sme išli v našom štandarde, teda mojim tempom. Ako šialenci.

Ešte pred príletom som si na letisku pre istotu pozrel kde asi budeme prechádzať cez vietnamsko-laoské hranice. Pravidlá nie sú úplne jasné, jednotné ani štandardizované. To sa dá v Ázii čakať. Víza potrebujete v každom prípade. Ale nie sú víza ako víza. Štandardne ich vybavíte na letisku pri prílete alebo online. Online víza ale akceptujú iba na vybraných pozemných prechodoch (asi tam, kde ich vedia nejako overiť). Zoznam som nenašiel, pomohli hodnotenia na mapách. Tam mi začala blikať kontrolka. Súc poučený z krízových ... Jediné víza, ktoré platia vždy a všade sú tie z ambasády alebo konzulátu. A tak som si pred odletom urobil na googlemapách prvú hviezdičku v Hanoi. Nie historickú pagodu a ani Ho-Chi-Minhovo mauzóleum, ale Veľvyslanectvo Kambodže. Bolo otvorené do piatej, prílet sme mali o druhej. Nikto by to neriešil. Ja som si povedal - to by šlo ...

Toto už je ale trochu iné cestovanie. Hovorím tomu lucky-karma-timing. Štandardný pološialenec by na letisku sadol do taxíka a letel cez 8,8 miliónový Hanoi a jeho staré mesto plné áut a motoriek s malou dušičkou a mantrou na perách. Netušili sme koľko to trvá, ako sa platí a ani aký je proces. Mali sme len pasové fotky, eurá, pevnú vôľu a vieru vo vesmír.

S touto výbavou sme sadli do autobusu.

Nie do letiskového pravidelného shuttlebusu, ani do private busu, ale do pravidelnej mestskej linky č. 17., ktorá bola označená ako 68. Nie, neviem prečo.

Lístok stál haliere, platba kartou nás zachránila. Zostalo už len sledovať na offline mapách pozíciu a vyskočiť čo najbližšie k ambasáde. Iba že by ... mali hanoiské autobusy free-wifi. Na to my, z tigra pod Tatrami, zvyknutí nie sme. Potešilo. Vyskočili sme tri bloky od ambasády. Zadefinovali sme tri úlohy dňa. Nájsť ambasádu a získať víza, zameniť peniaze a kúpiť SIMku. Štvrtá úloha bola bonusová a tajná – splašiť nejaký transfer na sever do Sapa.

Mokré ulice Hanoi (zdroj: PeGe)

Hanoi má svoje čaro najmä keď je mokrý, ako sme zistili. Neskôr sme si ho užili suchý. Mokrý je lepší. Navigačka nás ťahala na Laoskú ambasádu. Minuli sme Kambodžskú. Tiež by sa nám zišla, ale internety tvrdili, že do Kambodže to s vízami problém nie je. Stačia nepokrčené doláre. Všade v týchto koncoch funguje dollár, niekde aj Euro. Ale v momente keď je 100 eurovka milimeter natrhnutá je bezcennou. To platí aj o amerických bankovkách. Kontrolujte a neberte poškodené bankovky. Ďalšou praxou je, že za doláre dostanete vždy domácu menu a tú za doláre zameníte iba veľmi ťažko. Po ceste som druhým okom skenoval ulice. Zaujímali ma slová ako exchange a mobile SIM cards a podobne. Veľa toho nebolo. Pred ambasádou mi chrabrí vojačik, že by som ho zívnutím fyzicky napadol, potvrdil, že sme trafili. Pánko za priehradkou nám požičal dve krížovky na vyplnenie, schmatol pasy a zahlásil sumu v dongoch a nijak inak.

Čas pre druhú úlohu. Vo Vietname sme boli prvý krát, pár hodín a v historickom centre. Slušnosť a zvyklosti kážu vítať turistu okázalými nápismi EXCHANGE. Nič ... V prvej banke nás chceli celkom slušne odrbrať. To už Eugen na ich wi-fine nainštaloval múdru kurzovú apku, v ďalšej banke to bolo o chlp lepšie a vymenili sme nevyhnutný obnos. Úradník na ambasáde nám dal deathline o pol štvrtej, mali sme trochu času na úlohu č. 3. SIMku sme našli ľahšie a trochu drahšie. I oplakali sme horko to jedno euro a dali 9 eur za SIMku na mesiac s 9 GB dátami na deň. Po viac ako 24 hodinách sme si spomenuli na ... Kávu majú vo Vietname ale aj Laose a Kambodži všade, dobrú až výbornú. V úplných dierach vám zalejú instantnú ale občas bola zábava pozerať na obrovské espressostroje v chatrčiach, kde nič iné nebolo. Tretí krát zmoknutí sme v kaviarni na rohu nejakých ulíc na vietnamskej SIMke nabehli na štandardný tulácky mód. Čas na bonusovú úlohu. V Ázii je pre pohyb najlepšia apka 12Go. Poznáme ju z Thajska aj Indie. Rozdiel vo Vietname, ale aj Kambodži a Laose bol v tom, že nezobrazovala pravidelné medzimestské spoje. Dôvod bol prostý. Nie sú. Sleeper bus sme už absolvovali mnohokrát. Jeden išiel o piatej, druhý o deviatej s príchodom do Sapa o druhej ráno. Nebookovali sme hneď, až s vízami v ruke. Ten o piatej sme nestihli. Dúfali sme, že ten na 9tu bude meškať aspoň 3 hodiny. Smola.

Hanoi Old Quarter v utorok večer  (zdroj: PeGe)

Úradník na ambasáde oznámkoval naše odpovede ako správne a za krásne, lesklé a farebné nálepky v pasoch nás obral o milión dongov, žiadna výhra, iba biznis. Nadšení sme si prezliekli suché bundy, behli na bagetu a pivo. Po ceste sa začali mihať obchodíky zo SIMkami aj aj zmenárne.  Klasika, keď nehľadáš ... Zamenili sme ešte nejaké Eurá, kurzy v zmenárňach boli fajn. Najcentrovitejšie centrum Hanoi je jazierko Ho Han s ostrovom s pagodou Den Ngoc Pan. Neviem koľko bolo vstupné, ale stačilo to vidieť cez vodu. Pomotali sme sa po Old Quarter a našli autobusovú stanicu našej travel agency.

Cesta po 13 hodinovom lete s 5 hodinovým prestupom a pár hodinách dynamickej kinetiky po uliciach Hanoia mala trvať  ďalších 6 hodín. Dosť času na zabookovanie nejakého nocľahu v bájnom meste Sapa, o ktorom sme vedeli asi tak dva týždne z fotiek kamoša, ktorý bol na najvyššej hore Vietnamu. Asi je vysoká, okolo boli len mraky. Neočakávali sme veľa.

Video k blogu

U Čiernych Hmongov.

Čierny Hmongovia sú najväčšou etnickou menšinou vo Vietname. Žijú na severe krajiny a spoznáte ich podľa toho, že ak je vonku asi 7 nad nulou a prší, čo je v oblasti Sapa štandard, tak si dajú nejaké rukavice (pracovné, zváračské, lyžiarske ...) sadnú na motorku, celé aj s nákladom to prikryjú pončom z ktorého trčia iba tie rukavice, kolesá a dve bosé nohy v šľapkách. Doma nekúria a keď tak iba špeciálnou pahrebou s plechovkami od coly.

Ale chrono ... Cesta z Hanoia trvala asi 7 hodín, boli dve prestávky pre mechúr, ale keďže v uličke na podlahe pod mojou bunkou v sleeperbuse ležali voľne pohodené minideti, musel som vydržať. Eugen ich nejako popreskakoval, dá sa to. Sleeperbus, ako z názvu trčí, je bus, kde sa má spať. Chyták je v tom, že iba občas sa podarí pri tom ležať. Väčšinou nemajú klasické sedačky, ale miesto nich dve poschodia buniek, vybavených ako kedy a ako čím. Tento bol celkom fajn a kabínky mali asi 170 cm, bola v nich poduška aj telka. Našťastie aj roletka, ktorá trochu izolovala okno. Eugen si dal od okna extra deku, teda .. moju deku. Bola to celkom chladná noc. Asi o tretej ráno sme dorazili do hlavného mesta Hmongov – Sapa. Ubytko bolo booknuté a boli sme dohodnutí na selfcheckin. Na recepcii nás mali počkať kľúče od izby 307 s papierikom a menom.

Kto vie, čo sa nám dvom na tripoch deje, práve zdvihol obočie. A možno uhádol.

Z busu to bola do hotela asi polhodina, hotel sme našli rýchlo. Na recepcii boli tri kľúčiky. Ani jeden od izby 307 a ani na jednom nebolo naše meno. Tretia noc prakticky bez spánku, jedla, kávy, lásky ... hlava ti už veľa nepomôže. Tak sme zobrali jeden s kľúčikov a vybehli na 407. Izba tmavá studená, bez kúrenia a klímy. Skrátka nič moc. Po ceste sme skúsili otvoriť 307, bola zamknutá. Nejakému turistovi sa evidentne páčila naša viac ako jeho, tak si ju vymenil. Na zemi sme našli aj papierik. Ale ktorý z tých troch na recepcii to bol?

Zbehli sme dole, napísali správu ubytovateľovi a čakali na odpoveď. Nechodila, tak sme bookli iný hotel. Po ceste sme dali raňajky a pridali ďalšie kilometre za navigačkou. Skončili sme v hoteli na kraji mesta, kde o nás nič nevedeli. Nuž ... únava. Nebol to náš hotel, len sa dosť podobne volal. Ten náš bol tiež na kraji mesta. Tom druhom. Sapa má od koncu ku koncu asi 7 km.

Keď sme otvorili dvere na izbe bolo nám všetko jedno, pustili sme bagle na zem a oblečení sme padli do postele. Bolo asi pol siedmej ráno.

Zobudili sme sa okolo obeda na chlad a hlad. Neviem čo bolelo viac. Kúrenie sme v izbe nenašli. Ani elektrickú výhrevnú prikrývku z bookingu. No nič, poriešime na recepcii, aj ten wellness ... sme si mysleli. Tak aspoň v sprche by sme sa mohli zohriať ... keby pani na recepcii nezapla ističom bojler vo vedľajšej izbe. Sooorry ... Okejokej. My znesieme, my máme natrénované. Ďalší hotel sa nám už riešiť nechcelo. Vyrazili sme do mesta rozkukať sa. Nemali sme plán, ale vedeli sme, že kúsok je nejaká tradičná dedina. Káva po ceste nám nahrnula krv do uší a bageta s praženicou na ulici upokojila otravný žalúdok.

Sapa je fajn, dosť turistov, veľa hotelov, barov, masážnych salónov, cestoviek, kaviarní ... vlastne nič iné v tom meste ani nebolo. Celé to žilo s turizmu a my sme nemali veľa info, čo to tu vlastne znamená. Do tradičnej hmogskej dediny to bolo z kopca, čo nám padlo celkom vhod, zrazu sme mali plán. Popri ceste stánok za stánkom s krojmi. Neskôr sme zistili, že sú to požičovne aby si najmä čínsky turisti mohli robiť prenádherné selfíčka. No peklo. Vstupné do areálu bolo do 10 eur.

Jeden z mostov v dedine Cat-Cat

Dedina sa volá Cat – Cat. Najprv zleziete cez domčeky Hmongov, pred ktorými je hande-made šmelina. To čo tu viete kúpiť sú naozaj výrobky týchto ľudí. V dedine je tradičné políčko s ryžou, okrou a zelinkou, z ktorej sa robí indigo. Ak pôjdete ďalej smerom na vodopády dostanete sa do rokliny so sútokom troch riek. Všetko je to turistická atrakcia, je to pekné a predražené. Na pol dňa akurát a toľko času sem mali. Stihli sme aj tradičné tančeky ... pre turistov. Z dediny Cat-Cat sme vyšli už za tmy na stojisku taxikárov. Neviem prečo sme sa rozhodli ísť naspäť peši. Bolo to do kopca, bola tma, zima a mrholilo. Ale bolo to fajn. Hmongi zbalili stánky, alebo iba prehodili cez tovar igelit a my sme mohli vidieť ako večerajú, pozerajú telku, učia sa s deťmi ... na koberci, pod prístreškom alebo v izbe bez okien kde už deti išli spať. Oblečení. S bosými nohami. Pod deku. Vonku 10 stupňov, v obývačke rovnako. Pochopili sme ...

Asi 4 km po serpentínach do kopca nás naháňali autobusy a taxíky. Sme sa zahriali a jednoducho prišla chuť na pivo. A po tom všetkom by bodla aj nejaká fakt dobrá večera.

Z ulice nás stiahla pani Hmongová so všakovakými špízami a vecami v miskách na doske rovno ma ulici. Niečo bolo na lade. Veľmi sa netopil. Vonku bolo možno 7 nad nulou, muchy nikde, všetko čerstvé. Vyfasovali sme gril s uhlím. Nemali sme silu sa brániť a vybrali sme nejaké paličky. Eugen niečo, čo si myslel že pozná a ja ako vždy niečo, čo som videl prvý krát. Na polovičných stoličkách sme to ugrilovali. Aj s kolou to bolo do 7 eur. Vyrelaxovaní  sme sa odvliekli na hotel. Wellness? No! Heater? No! Electrical blanket? No! Ale bojler išiel.

Spali sme presne tak ako domáci. Status na fb som nedopísal, skrehli mi ruky a dostal som striašku. A je to! Opar na hube na každej fotke. Toľká krása zasa! V kúpeľke hučal celú noc fén a nám sa snívalo o malinkom tichom ohrievači zo supermarketu. Mali sme tu prežiť 3 noci. Tešili sme sa na raňajky v cene.

Poučenie! Ak bookujete lowcost ale aj middlecost ubytko v Sapa, vždy sa pýtajte na kúrenie v izbe. Nie je to ani trocha bežné a nie každému stačí na vykúrenie izby fén.

Druhý deň sme už boli v Sapa ako doma. Je to východiskové miesto pre trip na Fansipan. Ten je najvyššou horou Vietnamu, takže povinná jazda. Netušili sme čo nás čaká a po pravde, očakávania ani neboli veľké.

Na Fansipan sa dá dostať mnohými spôsobmi a kombináciami. Týždeň po nás sa naň vybral slovenský párik. Lanovky mali technickú odstávku, ktorej sme sa my obratne vyhli, oni nie. Ale veľmi chceli a to je základ. Najali si sprievodcu a rozhodli sa to vyšlapať. Cesta hore má trvať dva dni a na polceste je hotel, kde sa dá prespať. Slováci to zvládli na šupu a odmenou im bol úplne prázdny vrchol hory. Navyše trafili parádne počasie, čo je na Fansipane tak 1:5tim, že neuvidíte nič pre hmlu a mraky. Klobúčik dole.

Druhou a najbežnejšou možnosťou je nastúpiť na vláčik v Sapa v peknej neosecesnej stanici v centre. Je to úplná atrakcia. Miestami vláčik vidíte vo vzduchu asi 15 metrov nad domami. Ten alebo stará pôvodná pešia cesta cez mestečko, po ktorej sme išli my a odporúčam ju, vás zavedú do „Slnečného areálu“. Tam si už musíte kúpiť lístok na lanovku, ak ste si ho neobjednali online. Ponúknu aj vláčik na vrchole. Ten je ale úplna blbosť a našťastie sme kúpili iba lístok na vrchol a nie obojsmerný. Ak sa rozhodnete vybehnúť na vrchol po schodoch, budete tam skôr ako dav v nekonečnej rade na vláčik a užijete si výhľady dlhšie. Slnečný areál je tak vypiplaný park, že sme ho komplet obišli po ceste aj späť. V podstate by sa dal stráviť celý deň len v ňom. To čo u nás kupujete v kvetinárstvach a potom tú zelinku aj seba polroka týrate, tu rastie často len tak – vo vzduchu.

Areál vrcholu Fansipan

Lanovka je celkom dlhá a zvláda nápory turistov. Veľké kabíny vyrobené v EU nikdy nie sú preplnené. Vystúpite pod vrcholom v areály plnom reštaurácií a občerstvenia. Ale pozor, po štvrtej po obede sú vám vaše milióny nanič, všetko je zavreté. Zo stanice máte dve možnosti. Výšľap po schodoch alebo malý vláčik na vrchol. Celý vrchol je rovnaká atrakcia ako Slnečný areál pod ním. Tesne pod vrcholom sú chrámy, Budhy, vyhliadky a nové stále pribúdajú. Vrchol má hneď niekoľko vrcholov, aby sa turisti nemuseli tlačiť kvôli selfíčkam pri tom pravom. Jeden vrchol je dokonca vo vzduchu na drevenej terase. Zamávate vlajkou, vychutnáte si hmlu a mraky, ak máte šťastie inverziu a vrcholy hôr trčiacich zo šľahačky. Okolo celého dostupného vrchola je chodník so zaujímavými zastávkami. Tri hodiny sú akurát a po obede na lanovku dole už ani nečakáte.

Pre väčšinu turistov je denný výlet do Cat-Cat a na Fansipan všetko, čo im cestovka ukáže. My sme si užili aj druhý večer, našli sme miestny supermarket a aj ohrievače. Boli veľké a drahé. Tak sme aspoň vyriešili presun na ďalší stop. Plán bol dostať sa do Kambodže busom. 20 hodinový presun sme zjednali na 1 milión dongov na jedného. Nemohli sme tušiť, že sme sa znova upísali peklu. Ani druhý status som v noci nedopísal pre fialové prsty. Našťastie 20 kilová prikrývka hriala ako dom, schovali sme pod ňu aj hlavy.

Posledný deň v Sape sme chceli niečo aspoň trochu autentické a dostali sme to. Na raňajky som si nedal obligátnu bagetu s praženicou ale palacinku. Jednu. S nutelou. Eugen neriskoval a oplatilo sa. Odčekovali sme sa, hodili bagle do miestnosti kde mala recepčná veci na masáže a vybrali sa medzi ľudí. Hotel bol na konci mestečka, do ryžových polí to nebolo ďaleko. Hneď ako sme vystrčili nos z hotela nás atakovali hmongské ženičky v gumákoch a často živým sopľavým batohom na chrbáte. Ich plán bol jasný. Po krátkej prechádzke po ryžovom poli ste mali nakúpiť v ich obchodíku. A keď nie, tak aspoň kúpiť niečo priamo u nich. Deti na predaj neboli. Snaha zbaviť sa ich je úplne márna. Podarilo sa nám to až po asi dvoch kilometroch v poliach, kam sa už veľa turistom nechcelo. Tam už neboli Hmongky tak otravné. Poblúdili sme až do úplných koncov k originál hmogským osadám, kde ženy vyšívali a indigom farbili košele, závesy a obrusy. Samozrejme vyrábali aj kadečo iné. Sem-tam nám do cesty skočil jak alebo pes. Sem-tam z bambusu viselo dieťa a jeho sestra. A už iba občas niekto na nás poslal „hellou“. Keď domáci na Vás pozerajú s várazom „čo to robia“, tak viete že ste dobre. Nikto vás za rukáv k stolu ťahať nebude, to sa deje iba v cestopisoch v telke a za peniaze. Užili sme si to, skvelý zážitok. Túlali sme sa celý deň, turistov sme stretli iba sem tam a skončili sme asi tri dediny od Sapa. Naspäť to bol trochu poklus. Rýchlo sme sa prezliekli na recepcii nášho exhotela a utekali na druhú stranu mesta na bus. Stihli sme smaženú ryžu, 20 hodín cesta a nevedeli sme čo nás čaká. Víza do Kambodže boli v pasoch, čakali sme luxusný sleeper a na hraniciach luxusný mikrobus za milión.

Všetko bolo samozrejme zase úplne inak.

Hmongské ženy a deti a ich homeoffice.

Zhrnutie Sapa

Sapa bola fajn. To hlavné sa da stihnúť za deň. Tri dni sú ale minimum, ktoré by sme tu odporučili aby ste si túto oblasť aspoň trochu užili. Dá sa tu blúdiť po okolí a stráviť aj 10 dní ak má človek rád prechádzky po prírode. Na motorke sa dá obísť celý masív a objavovať ďalšie dediny a naozaj pekné výhľady. Na nete nájdete veľa trás. Treba na to ale vhodné ročné obdobie - leto. Hmongovia sú milí, je tu bezpečnejšie ako doma. Ceny sú fajn ak idete ďalej od hlavných trás. Ubytovať sa dá v hoteloch všetkých kvalít a cien od 10€ na noc za izbu, Špecialitou je tu ubytovanie priamo v chatrčiach na ryžoviskách, často priamo u domácich.  Jedlo a tovar, na ktorom sú cenovky sa nezjednáva. Inak zjednávať treba, ušetríte aj polovicu. Ja začínam na polovičke a prihadzujem len pomaly. Často cenu zjednám až po tom ako poďakujem a som na odchode. To za chrbtom počujete okejokej a vašu poslednú ponuku. Nebojte sa, stále na vás slušne zarobia. Eugen nezjednáva, on hneď vyťahuje peňaženku a celý proces mi tým komplikuje. Pre neho sú už prvé ceny fajn a oproti našim skutočne sú. Výrobky Hmongov sú originál. Najmä vyšívaný a indigom farbený textil a ruky miestnych žien sme už nikde inde nevideli.

Video k blogu.

Ryžové polia zo vzduchu.

Načo sú dobré mantry. 

Tento zážitok si zaslúži samostatnú kapitolu, lebo bol školou. Ako celý Laos. Tešili sme sa naň prevelice. Vraj milí ľudia, najmenší v celej Ázii, krásna príroda a pivo lacnejšie ako voda. Nič viac tulák nepotrebuje. Naša prvá zastávka malo byť historické bývalé hlavné mesto Laosu zapísané v UNESCO. Ale to je dnes už všeličo.

Zo Sapa a teda severného Vietnamu nebola iná možnosť ako sa dostať do Luang Prabang, iba bus. Apka vyhadzovala vždy rovnakú trasu, trochu odlišné časy a v hodnoteniach to celkom vrelo. Väčšinou to boli sťažnosti na šoférov, busy a meškania. Rozmaznaní turisti ... povedal som si. Bola tam aj storka ako dvoch turistov otočili na hranici, lebo mali e-víza. Na prechode kam sme mali namierené jednoducho akceptovali iba nálepku z ambasády. Tančeky v Hanoi sa oplatili. Takých prechodov je viac a silno odporúčam nespoliehať sa na svoju charizmu a ani silu dolára. Tips tu necháte v každom prípade. Bez víz sa s Vami baviť nikto nebude a keby náhodou, bude to trvať tak dlho, že vás nepočká prípoj na Laoskej strane a verte mi, že v týchto koncoch sveta vás nikto len tak nezoberie.

Bus sme rezervovali u domácich v Sapa v jednej z asi 15tich traveloffice v centre mestečka. Títo boli lacnejší, chceli presne milión dongov za jedného. Všetci ostatní pýtali o dvestotisíc viac. Podozrivé? Iste! Ale my sme prešli 2x Indiu a cítili sme neprekvapiteľne. Ha! Koledovali sme si a dostali sme to. Vedľa autobusovej kancelárie sme si dali dve kopy smaženej ryže, cesta mala trvať 9 hodín na hranicu a 12 hodín z hranice do Luang Prabang. Či budeme stáť na jedlo nikto netušil. V Luang Prabang sme mali rezervované tri noci.

Aha ... Aj túto. Túto, ktorú strávime v buse! Každý nočný sleeper má tú výhodu, že v ňom strávite noc. Zo spaním to väčšinou nevyjde, ale ušetríte na hotely. My nie. Unavení sme predošlú noc zabookovali tri dni a neuvedomili sme si, že jednu z nich cestujeme. Začala intenzívna komunikácia s ubytkom. V Indii nám v poho zrušili rezerváciu a vrátili peniaze. V Laose nie. Normálne nám nechali prepadnúť noc a neboli ochotní ani posunúť rezerváciu o jednu noc a nakoniec ani predĺžiť pobyt. No zle ...  Začali mi blikať kontrolky.  

Bus meškal cez polhodinu. Prišiel plný, boli sme len zastávkou dlhšieho spoja. Rýchlo nám schmatli bagle a doslova sme naskočili. A bolo to. Zostal som stáť s vyvalenými očami. Toto bol trochu iný sleeper. Neboli tu klasické bunky a ani kreslá ako v Thajsku. Bolo tu niečo medzi tým. Pevné ležadlá v polosede, kedy ste si mali nohy zasunúť pod osobu pred vami. Možno to fungovalo do výšky 170 cm. Eugen má cez 180 a nejako sa dokázal zavŕtať. Ja mám bez mála dva metre a na spodku 47čky. 9 hodín som ležal so skrčenými nohami opretými pod kolenami o kovový rám. V dedine pred hranicami som z busu vypadol a učil sa chodiť. Rozbehal som to po štyroch dňoch. A to bol len začiatok.

Z jednej šlamastiky do druhej.

Podľa infos sme mali prestúpiť do mikrobusu. Na lístku bol „luxury“ mikrobus. Toto a nejaké VIP, king a deluxe už poznáme, čakali sme aspoň štandard. Žltý mikrobus zastavil vedľa nášej chirurgie, kde som prišiel o nohy a iba pocitom sme sa dovtípili, že je náš. Štyria Poliaci sa to dovtípili skôr a rýchlo obsadili najlepšie fleky. Keď začal šofér brať a vzadu silou tlačiť naše bagle mrkol som sa dovnútra. Okrem prilepených Poliakov a pár rozbitých kresiel tam boli krabice, vrecia, balíky ... skrátka všelijaký tovar. Vrecia a krabice boli aj pod nohami. Ťažko popísať pocity ale vyhral ten podstatný - tulácky. Čím väčší prúser, tým pamätnejšia storka.  A táto utešene gradovala ďalej.

V poslednom Vietnamskom meste pred hranicami Bom Lot sme nabrali partiu Francúzov, pár stopárov a za tú hodinku sme nabrali raz toľko tovaru. Plná jogurtov bola už aj strecha mikrobusu. Šéf zájazdu držal líniu a bol presne podľa recenzií nepríjemný. Ale poslúchali sme ako škôlkári, boli sme v jeho dome. To nám doplo pri pohľade na pohárik z ústnou hygienou na B stĺpiku, telku nad vodičom a karimatku prehodenú cez motor. V momente, keď sme si povedali, že sa viac nedá, vodič zastavil a niekoho nabral. Nasratí boli Francúzi, Poliaci aj Eugen. Ja som si mantroval a pre domácich cestujúcich to bola rutina.

Deluxe mikrobus

Na hranici Tay Trang International Border prebehlo všetko celkom hladko. Bus vás nezoberie cez. Nikdy. Musíte prejsť peši a na druhej strane by vás mal niekto čakať. Buď váš bus, alebo nejaký odvoz, Najbližšie chalupy sú cez 30 km, veľa áut sme nestretli.

K vízam treba mať nachystaných 10.000 dongov. Za tie vám dajú papierik – „imigration form“. Ak dongy nemáte ochotne vám za veľmi nevýhodný kurz colníci peniaze zamenia. Je to bežné kade-tade po svete. Formulár si treba nechať a pri odchode z krajiny vám ho zoberú. My sme ho vypísali, podali s pasom a dongami aby nám ho potvrdili a viac sme ho nevideli. Pri odchode z Laosu do Kambodže nás to stálo 10 dolárovú pokutu. Pýtajte si ho. Inak klasická procedúra s fotkou otlačkami prštekov.

Trvalo to asi hodinu, medzi našu osádku sa natlačil plný autobus domácich. Na aroganciu som odpovedal asertivitou a silou. Keď som upratal chmatom za golier štvrtého, pochopili. Do mikrobusu som si sadol už dosť naštartovaný na predné sedadlo za vodiča. Konečne som si vystrel nohy. Eugena som nechal napospas osudu vzadu, na ten pohľad nezabudnem. Chcel som aby mal pre seba dvojsedadlo a pohodlne sa rozložil. Nuž ... nevydalo. Nalepil sa na neho francúzki adolescenti. Ja síce sedel celkom pohodlne, len občas ma atakovala nejaká žabkatá noha, kroksy alebo som suploval vankúš pre miestneho deduška. Na tachometri sme občas atakovali 60tku, ale vždy nasledovali brzdy. Miestami cesta nebola a keď bola, tak tie diery boli ako hroby. Osobné autá sme nevideli ani na ceste a ani vo dvoroch domácich. Občas nás obehol offroad so zosilnenou nápravou.  

Po ceste bolo zastávok až príliš. Občas niekto nastúpil, občas vystúpil ale oveľa častejšie sme nakladali a vykladali tovar. Laos je jedna z najchudobnejších krajín sveta a v podstate nemá infraštruktúru. Cesty sú úplne v troskách, železnicu im postavila Čína len nedávno a spája len tri najväčšie mestá. Materiál tu po rozbitých cestách rozvážajú obrovské nákladiaky, ktoré ich ešte viac ničia. Tovar a ľudí vozia dostavníky ako ten náš. Pravidelný spoj tu nepoznajú.

Severný Laos je nádherná hornatá a nedotknutá krajina. Počasie tu bolo úplne iné ako vo Vietname, hoci sme sa nachádzali v rovnakých šírkach. Popri ceste boli iba osady a dedinky s naozaj biednymi domami na koloch. Deti sa hrali v gedrách, ženy pri ceste predávali to čo nezjedla rodina. V prvej väčšej dedine vystúpili Francúzi. Bol tam pekný rezort v džungli. Na ďalšej križovatke čakal prípoj Poliakov. Rezervovali si dve noci za 80 Eur na osobu v rezorte v korunách stromov s opicami. V Luang-Prabang sme mali byť na obed ale už ráno bolo jasné, že to bol marketing. Keď som prosil vodiča aby nás o 18tej vyhodil na ceste blízko nášho ubytka v centre odmietol. Zobrali nás ďalšie tri kilometre od centra na hlavnú autobusku, kde na nás čakali predražení rikšáci. Hodili sme bagle na chrbát a užívali perifériu mesta. Bola prekvapivo živá. Veľa fastfoodov, karaoke bary a kopec mladých ľudí. Bol tuším piatok, žilo to. Cez dvory domácich sme sa na hotel dostali niečo pred desiatou, reštiky už končili. Zhodili sme bagle na izbe a vybrali sa na lov. Rite a kolená rozbité z busov, žalúdok stiahnutý, zaprášení, voňaví, možno aj všivaví a s pár kipami zamenenými na hraniciach sme našli na rohu ulice pri plote školy upatlaný stánok so špízmi. Eugenovi bolo do plaču, ale vybral si. Lepšie krevety som nikdy pred tým a ani potom nejedol. Eugen morské plody nemusí. Ďalší večer sme tam boli znova.

Okolo polnoci sme sa vrátili na hotel, v umývadle vyprali nejaké tričká, rozvešali po izbe a na naozaj príjemných matracoch stratili vedomie.

To najlepšie v Laose? Historický, navoňaný a rozkvitnutý Luang Prabang.

Tretie najväčšie mesto Laosu má do 70 tisíc obyvateľov a odhadom rovnako turistov. Ubytovaní sme boli dva bloky od centra. Hotel bol čistý a celkom slušne vybavený. Za 15 Eur na deň a noc sme mali aj bagetu a kávu na raňajky. Poslednú noc sme strávili v hoteli na brehu Mekongu, za rovnakú cenu to už ale taká sláva nebola. Celé centrum pôvodného kráľovského mesta je historické. Je tu cez desať kláštorov, kráľovský palác, francúzka štvrť, kopček kam sa večer štverajú stovky turistov kvôli sunset fotke a pod ním nočný turistický foodmarket. Toto všetko nás ráno nezaujímalo, podstatný bol ujo v búdke v centre, ktorý nám zamenil peniaze. Ranný trh sme už nestihli, dospali sme dva dni cesty a o desiatej freshmarket balili. Konečne sme videli slnko, rozhodli sme sa vybaviť kráľovský palác a po ceste sme mrkali kde a čo je. Zaujímali nás najmä zelené busy, ktoré podľa netov pendlujú na vodopády Kuang Si, ktoré sme mali v pláne ďalší deň. Za celý deň sme nevideli ani jeden.

Do paláca sme sa dostali bočnou bránou. V šatni nás otočili, že nám lístky predajú až po obede. Mali prestávku. Tak sme kúpili aspoň lístky na tradičné divadelné predstavenie, ktoré bolo ďalší večer v tej istej budove v areály paláca. Lacné to nebolo, ale odvtedy čo sme videli indické kathakali si nikde nenecháme takéto fajnoty ujsť. Zatiaľ boli všetky viac - menej sklamaním, ale vždy srandou. Mali sme dve hodiny, okolo paláca sme pozreli do niekoľkých kláštorov. Mali ohromujúco pokojnú atmosféru. V meste boli tisícky turistov, v kláštoroch ani nohy, sem-tam nejaký mních v oranžovom niečo čítal, písal alebo klepal po niečom kladivkom a vyrábal ... čosi. O druhej sme zistili, že bočný vchod je východ. Otočil nás strážnik. Nezostalo iné len ísť cez kasu. Ale do interiérov by nás aj tak bez lístka nepustili. Laos bol evidentne vždy chudobný. Interiér paláca je skôr vkusne zariadené sídlo. Aj trón bol skôr symbolický. Fotiť veľmi nebolo čo. Ak vám čas na toto miesto nevydá, nemusíte sa trápiť a kráľovský palác by som dal až na predposledné miesto v Luang Prabang. To posledné obsadila vyhliadka Phousi Hill kam sa od piatej po obede tlačili davy turistov. Vynechali sme.

Jeden z mnohých chrámov v Luang Prabang.

Každý večer sa mení cesta pred palácom na market. Od štvrtej po obede domáci stavajú stánky a do polnoci si môžete nakúpiť v naozaj úhľadne uprataných, nasvietených stánkoch často veľmi pekný tovar. Kúpili sme iba papierový lampión s vlisovanými kvetmi. Nikde inde sme už také čosi nevideli. V obchode sme našli masku za nekresťanské budhistické peniaze. Dali sme si čas na rozmyslenie. Ceny sú turistické, zjednáva sa, ale nie veľmi. Nočný streetfood v centre je zmesou domácich ale aj všetkých ázijských kuchýň, stačí si vybrať. Eugen našiel konečne kuracie krídla v nerozsekanom stave. Ja som, ako vždy, ťahal paličkami nejaké domáce noodles a hrabal sa hlboko v internetoch aby som zistil ako to je s tými bájnymi zelenými busmy. 

Po markete a večeri v stánku na rohu sme behli pozrieť na jedno odľahlé parkovisko. Naľavo kolotoče, napravo svadba. Arteál sa volá Thatluang Park a je dobré o ňom vedieť. Na jeho ďalšom konci bola zastávka zelených busov. Internety nesklamali a aj keď to dalo zabrať.

Výlet na vodopády Kuang Si si môžete zajednať v ktorejkoľvek z mnohých kancelárií v meste. Ak vám nie je ľúto, že dáte 20 dolárov na osobu a že na vodopádoch budete poldruha hodiny v totálnej špičke. Výhodou je, že vás naložia na hotely. Asi preto, aby ste ani náhodou nenašli zastávku zelených shuttle busov. Lístok stojí 4 doláre pre oboch a odchod z vodopádov bol v troch časoch. My sme tam strávili 4 hodiny takmer sami. Odchádzali sme keď sa to akurát všetko hrnulo z mesta na 20 dolárových mikrobusoch. Ešte lepšie je ísť tých 30km motorkou. To je ale s mojim Eugenom vždy posledná možnosť aj keď všeobecne v Ázii vždy najlepšia. Vodopády Kuang Si určite odporúčame.

Obrovské parkovisko neveštilo nič dobré, ale ráno o desiatej bolo prázdne. Busom sme sa vliekli takmer hodinu. Pod areálom Kuang Si je veľká odstredivka na peniaze. Nejaká šmelina, jedlo a hlavne toalety, ak treba. Vstup do areálu sú nejaké 3 doláre. Ak budete v Laose platiť dolármi, vždy vám vydajú miestne Kipi. Naopak to nefunguje. Možno iba v prípade, že sa chcú zbaviť poškodenej, starej, potrhanej dolárovej bankovky. Takej sa budete mať problém potom zbaviť vy. My sme si svoju dva milimetre natrhnutú sto-eurovku doniesli až domov. Bez šance ju niekde zameniť. K vodopádom prejdete cez areál s pôvodnými čiernymi mini medveďmi.

Rozprávkové Kuang Si

Samozrejme, že som vodu skúsil. V spodnej časti areálu sú malé kaskády, travertínové jazierka a asi tri väčšie jazierka, v ktorých sa dá zaplávať. V novembri na obed tu bolo presne 30 stupňov. V jazierku sme boli dvaja. V lete to musí byť masaker. Drvivá väčšina turistov to otočí po selfíčku na lávke pod vodopádmi. Cesta síce pokračuje ďalej ale je to strmý stupak po červenej hline a skalách. Tých par kvapiek potu sa naozaj oplatí. Vystúpate na vrchol 60 metrového vodopádu a máte dve možnosti. Prenajať si loďku a splaviť kúsok rieky alebo si vychutnať magické miesto, kde sa vám pokojná hladina stráca v hĺbke pod nohami. 0 kúsok ďalej máte možnosť prejsť sa v korunách stromov. Dole sa vraciate po druhej strane vodopádu po kovových schodoch. V bufete pod vodopádmi si dáte za 4 doláre jeden kroisant ako Eugen, alebo plnú misku smažených rezancov, o ktoré sa s Eugenom podelíte.

Hodina cesty busom nám ušla celkom rýchlo. Šoférova manželka v polovici cesty naložila do busu svoj zelovoc a rovno niečo popredala. Zelovoc vypratala 200 metrov pred našou stanicou a my sme tak zistili kde v Luang Prabang nakupujú domáci. Druhú noc sme strávili na nočnom markete. Stálo nás to jedno tričko, ktorého kúpou som podporil miestnu školu a hecli sme sa a zobrali aj masku z korytnačieho panciera a podporili miestny starožitnícky obchod. Zistil som a oplatilo sa. Večerné predstavenie nebolo úplne prepadák a ako spestrenie, za tie peniaze, to bolo fajn. Deň sme ukončili v chill pube nad hladinou rieky na pivku.

Ranné ceremónie v Luang Prabang

Posledný deň sme vstali skoro ráno aby sme videli najväčšiu atrakciu Luang Prabang. Podľa internetov už storočia zbierajú ráno mnísi dary od domácich aby ich prerozdelili chudobným a teda aj sebe. Realita je taká, že vstanete o piatej ráno aby ste popri cestách našli rozložené plastové stoličky a tetušky, ktoré vám ponúkajú ryžu v plastovom sáčku. Ich úlohou je ryžu predať a posadiť vás na stoličku aby ste mohli ryžu darovať a urobiť svet krajším. Celé cesty boli lemované stoličkami a neskôr turistami s vreckami ryže. Tá neskôr skončí na rozpálenom kameni kláštorov aby sa usušila, uvarila a znova predala. Ak ujdete z tohto cirkusu do bočných uličiek Luang Prabangu nájdete aj originál domácich, ktorí obetujú nielen ryžu ale aj vrecká s instantným jedlom a sladkosťami, ktoré naozaj skončia u potrebných. Po tomto zážitku a raňajkách sme deň strávili v budhistických kláštoroch a chrámoch zapísaných v UNESCO. Je ich 33. Dvaja najväčšie sú turistickým lunaparkom. Ostatných 30 si turisti nevšímajú. Buď vás do nich zoberie nejaký sprievodca, alebo sa premotáte sami. Je to ako prechádzka obrovskou botanickou záhradou a zážitok. Môžete meditovať alebo len oddychovať v historickom centre, pri chráme v záhrade s 13ročným budhistickým mníchom úplnom tichu a pokoji. Má to niečo do seba.

Pluméria je symbolom Luang Prabang

Posledné raňajky sme si dali na brehu Mekongu. Plavbu po rieke sme neabsolvovali, plánoval som ju na inom mieste v rámci cesty. Nevyšlo nevadí. Po raňajkách sme mali v pláne pozrieť miestny domáci market. Neviem koľko druhov ryže na svete existuje ale tu jej mali dvakrát viac. Ani v jednej z mnohých kôp šľapiek sa nenašli žiadne 47čky. Niektoré predavačky sa začali smiať už pri pohľade na moje tenisky. Na domáce markety (trhy) chodíme radi viac pozerať ako kupovať. Aj tu sme nič nekúpili a zásoby na cestu sme zobrali v miestnych potravinách u domácich, kde majú často lepšie ceny ako v marketoch.

Domáci market v Luang Prabang

V mobiloch sme mali lístok na vlak z Luang Prabang do Vang Vieng. Pôvodne sme cez apku checkovali lístok o 8mej. Z aplikácie sa nám ozvala podpora, že lístky sú vypredané a ponúkla nám lístok o desiatej. Nemali sme na výber. Mali sme vlastne šťastie, že sme vôbec nejaký lístok deň pred odchodom zohnali. Vlaková stanica je asi 30 km od mesta a aj v tomto prípade bolo najlepším spôsobom využiť náš zelený shuttle bus.

Pred vlakovou stanicou som zostal stáť v hanbe. Myslím, že ani v Indii som nevidel niečo ako máme my v BA, ale toto bolo jednoducho celkom pekné letisko. Netreba sa zľaknúť detektorov pri vchode, vodu môžete mať v batohu. Letisko bolo naozaj plné, informácie prehľadné, rýchlovlak odišiel presne načas a svišťal si to 150tkou do Vang Vieng a potom do hlavného mesta Laosu Vientian.

My sme vystúpili o jedenástej vo Vang Vieng.

Laoské peripetie

O čom je Angkor Vat?

To najlepšie z tripu

Da Nang, Hoi An, Hue a všetko okolo toho

Sed ut perspiciatis unde omnis iste natus error sit voluptatem accusantium doloremque laudantium totam rem aperiam.

Išli by sme znova?